Nie nórsky systém. Nie pokrytectvo, že rodičia raz majú právo rozhodovať za deti a inokedy im to právo štát upiera. Prečo hovorím o pokrytectve? Pripomeniem dve nedávne vyjadrenia vychádzajúce z liberálneho prostredia: P. Nicholsonová v rozhlasovej relácii na tému povinnej predškolskej prípravy od 5 rokov povedala doslovne, že rodičia vedia, čo je pre ich deti najlepšie a štát im do toho nemá pchať nos (2.2.2018). Iná liberálka p. Pietruchová zasa na tému povinnej sexuálnej výchovy v školách použila ten istý výraz v opačnom zmysle, vraj štát vie lepšie, čo deti potrebujú pre život a rodičia sa musia štátu podriadiť. Tak potom ako? Kto vie lepšie čo je pre deti dobré – štát alebo rodičia?
Moje presvedčenie je, že rodičia. Ja ako rodič som dal dieťaťu existenciu, ja mu dávam strechu nad hlavou, teplo domova, svoj čas pri výchove a formácii, svoje peniaze a zdroje rodiny, učím ho vzťahom k okoliu a hodnotám, ktorým verím a žiaden štát ma o túto moju zodpovednosť a slobodu nesmie – a to zdôrazňujem – nesmie obrať. Lebo ak liberálny a ľavicový štát chce presadzovať cez školský systém iba jediný „správny a vedecký“ pohľad na život (rozumej bezpečné sexuálne techniky) tak sociálnym inžinierom stojacim za týmto systémom ide o úplne priehľadný výstup z tohto systému – na konci má byť človek bez zodpovednosti, ktorý je dobrý iba na to, aby produkoval a iba akosi existoval, ale nežil a nehľadal zmysel svojho bytia. Aby podliehal reklame na čierne piatky a valentínske nákupy a zhŕňanie majetku a klaňanie sa kultúre „mať a užívať a hlavne si nič neodopierať, aby život nebolel“. Ale taký život nikdy nebol a nebude. A koho štát pokazí hlúpou výchovou k životnej filozofii, že život má byť len prechádzka ružovou záhradou a štát to má každému zariadiť a zaplatiť, potom taký človek v reálnom živote je pre spoločnosť pohromou. Vyrastie iba ako egoista, mysliaci iba na svoje pohodlie a na to, ako mu majú druhí to pohodlie vytvoriť. Toto rozumná spoločnosť nikdy nemôže podporovať. Verím, že väčšina ľudí chce byť zodpovedná vo svojich vzťahoch aj napriek občasným prešľapom. A ja píšem práve pre takýchto ľudí.
