Nedávno sa mi jeden známy posťažoval, že dal do penziónu svoju mamu – ešte chodiacu – a do troch týždňov tam z nej spravili ležiacu. Nechcem riešiť morálnu stránku človeka, ktorý sa nevládal postarať o svoju mamu u seba doma. Nemám dostatočné informácie o tom prípade na to, aby som vedel posúdiť, či sa z tej starej pani stal ležiaci pacient kvôli zlej starostlivosti v penzióne alebo zo smútku z odchodu z rodiny do cudzieho prostredia.
Ale realitou je, že penzióny pre starých ľudí potrebujeme a ich potreba bude narastať. Rozhodne odmietam ako riešenie pre starých ľudí eutanáziu. O tejto hroznej veci by sme mali zakázať diskusiu, lebo salámovou metódou nakoniec dospejeme do štádia, keď niektorí lekári, pre ktorých Hypokratova prísaha už dávno znamená iba zdrap papiera s predpotopnými morálnymi „kecami“, budú pokojne zabíjať hocijakého osamelého starého človeka s obvyklými problémami stareckej senility podobne, ako sa to deje v Belgicku, kde sa práve v týchto dňoch konal proces s podobnými lekárskymi indivíduami, ktorí sa hrali na pánov smrti.
Ale pretože sme spoločnosť s nejakou úrovňou morálky (aspoň v to dúfam), tak by sme sa mali vedieť postarať o tých starých ľudí, o ktorých sa nikto nestará. Alebo ktorí z dôvodov len im známych chcú dožiť práve v penzióne. Tieto zariadenia trpia hroznou finančnou podvýživou. Zamestnanci v nich ani neštrajkujú, hoci na to majú milión dôvodov, radšej tam dávajú výpovede a hľadajú si prácu s aspoň trochu lepším platom. Veľa takých zariadení prežíva len vďaka pár ľuďom, ktorí túto prácu berú ako službu a nie ako zamestnanie. A pár týchto zariadení má šťastie na mimoriadne vynaliezavých ľudí, ktorí hľadajú a niekedy nájdu viaczdrojové financovanie, aby dokázali bývanie v penzióne umožniť aj dôchodcom s najnižšími dôchodkami.
Ale toto nie je systém, ktorý možno udržať dlhodobo. Zvlášť nie v ére postupného starnutia populácie a pribúdania klientov penziónov.
Riešením podľa mňa je umožniť rodinným príslušníkom a sociálnym pracovníkom, ktorí sa naplno venujú starým ľuďom v ich prirodzených rodinách, aby to robili ako plnohodnotné zamestnanie, z ktorého sa dá dôstojne žiť, nech už by bol opatrovaný človek akokoľvek nesamostatný. Zároveň by títo plnohodnotne zamestnaní opatrovatelia čiastočne vypomáhali v penziónoch pri opatere tých ľudí, pre ktorých sa nenájde riešenie v ich rodine alebo ktorí už žiadnu rodinu nemajú.
